Každý kresťan s veľkým očakávaním upieral svoj zrak na Rím a na synodu, ktorá prebiehala. Množstvo ľudí bolo presvedčených, že progres pápeža Františka sa odzrkadlí v novom chápaní starých právd. Viera v otvorenie sa cirkvi a jej priblíženie sa k súčasnému ľudstvu bola túžba, ktorá sa v kresťanoch postupne ozýva a vydáva hlas, ktorí sa nedá nepočuť. No znova sa stalo to, čo nik neočakával a ak áno tak len v kútiku duše sa modlil aby sa to nestalo. A stalo sa. Nič sa nemení – nie je správny čas. Prečo? Prečo pápež ráznejšie nezakročil a nepriblížil sa k nám bežným ľuďom bližšie. Možno sa bál. Bál sa rozkladu vo vnútri cirkvi. Konzervatívne krídlo je silnejšie než sme si mysleli. A čo veriaci? Môžme len čakať. Čakať na oslabenie konzervatizmu a v nádeji sa spoliehať na osobu pápeža, ktorý robí čo je v jeho silách. Majme nádej, nádej že sa niečo zmení.